Jan Šinágl angažovaný občan, nezávislý publicista

   

Strojový překlad

Kalendář událostí

st pro 11 @09:00 -
OS Praha východ: ing. Petr Vlček

Nejnovější komentáře

  • 06.12.2019 09:24
    Vzhledem k udané skutečnosti je vidět že zde má převahu levice.

    Read more...

     
  • 03.12.2019 21:46
    O co jde. Rusům nejde o spolupráci a mírové soužití, ale o ...

    Read more...

     
  • 30.11.2019 11:10
    “Jediná země, kterou vám dáme, budou vaše hroby.” Vzkaz finské ...

    Read more...

     
  • 29.11.2019 20:29
    Pan Vodička zapomněl poděkovat panu velvyslanci za mírové ...

    Read more...

     
  • 21.11.2019 11:51
    Když se řeči jenom vedou realita je za horizontem - Máme v ...

    Read more...

     
  • 21.11.2019 11:47
    Herečka Bára Hrzánová: „Já bych pro české politiky navrhla ...

    Read more...


Portál sinagl.cz byl vybrán do projektu WebArchiv

logo2
Ctění čtenáři, rádi bychom vám oznámili, že váš oblíbený portál byl vyhodnocen jako kvalitní zdroj informací a stránky byly zařazeny Národní knihovnou ČR do archivu webových stránek v rámci projektu WebArchiv.

Citát dne

„Komunismus znamená v pravém a úplném smyslu bludné učení, že nikdo nemá míti žádné jmění, nýbrž aby všechno bylo společné, a každý dostával jenom část zaslouženou a potřebnou k jeho výživě. – Bez všelijakých důkazů a výkladů vidí tedy hned na první pohled každý, že takové učení jest nanejvýš bláznovské, a že se mohlo jen vyrojiti z hlav několika pomatených lidí, kteří by vždy z člověka chtěli učiniti něco buď lepšího neb horšího, ale vždy něco jiného než je člověk.“

Karel Havlíček Borovský ve svém časopise „SLOVAN“ 26.7.1850


SVOBODA  NENÍ  ZADARMO

„Lepší je být zbytečně vyzbrojen než beze zbraní bezmocný.“

Díky za dosavadní finanční podporu mé činnosti.

Po založení SODALES SOLONIS o.s., uvítáme podporu na číslo konta:
Raiffeisen Bank - 68689/5500
IBAN CZ 6555 0000000000000 68689
SWIFT: RZBCCZPP
Jan Šinágl,
předseda SODALES SOLONIS o.s.

Login Form

Gorila„Vyhodili ma z roboty tak, že prišlo desať ľudí, štyria z ochranky riaditeľa SIS, aby som im nezdrhol alebo čo,“ spomína Peter na to, ako ho v apríli 2009 prepustili z tajnej služby. „Bola komisia, normálne tam napísali zápisnicu, nemal som možnosť vyjadriť sa k ničomu. Niečo mi podstrčili, že to mám podpísať, nikto sa ma na nič nepýtal, len ma vyhodili, hrabali sa v mojom trezore, v počítači, písali zápisnicu, podpíšte, dovidenia.“ Dodal, že mu ukázali kus papiera, na ktorom bolo napísaných osem trestných činov; prvý z nich bol vlastizrada. „Odporúčame vám, aby ste svoje ďalšie kroky starostlivo zvážili,“ povedali mu. „Nechcete, aby si nejaký vojenský prokurátor na vás vybudoval kariéru.“

 

Copyright © Vydavateľstvo Dixit, s.r.o., 2012

Autor textu: Tom Nicholson

Fotografie: foto SME – Tomáš Benedikovič, Ján Krošlák,

Vladimír Šimíček, Pavol Funtál, archív SME

 

Obálku s použitím ilustrácie Mgr. art. Miloša Koptáka navrhol

Mgr. art. Štefan Jakubík. Foto obálky: Marek Kostolanský

Grafická úprava a DTP: Ing. Adrián Struňák

 

Vydalo Vydavateľstvo Dixit, s.r.o., 2012

Tlač: Tiskárny Havlíčkův Brod, a. s.

 

Všetky práva vy hradené.

ISBN 978-80-971039-1-0

 

OBSAH

PREDSLOV AUTORA

PREDSLOV VYDAVATEĽA

PROLÓG

KLUB NEZMIERITEĽNÝCH

PETER A SPIS

NEVIDÍM ZLO, NEPOČUJEM ZLO

KONIEC ILÚZIÍ

SCÉNA PRE GORILU SA PRIPRAVUJE

KRÍZA JE ZAŽEHNANÁ. OBCHOD SA OTVÁRA

VÝPLATNÁ LISTINA OLIGARCHOV

PEŠIACI KORUPČNEJ ARMÁDY

SÚKROMNÝ FOND NÁRODNÉHO MAJETKU

AKO PRIVATIZUJÚ GORILY

STRETNUTIA PRI KOLE

AKO SA (NE) CHYTÁ PAVÚK DO SIETE

ŤAŽKO SA PÍŠE, EŠTE ŤAŽŠIE SA VYŠETRUJE

REPETE: OTVORIŤ PRÍPAD, ZAČAŤ VYŠETROVANIE,

ZAMIESŤ POD KOBEREC

CHOBOTNICA ŽIJE ĎALEJ

POLICAJNÉ ROŠÁDY

VYPUSTENIE DŽINA Z FĽAŠE

HNEV ĽUDU A NOVÍ PROROCI

ZAHODÍME ŠANCU?

HRDINOVIA PROTI SVO]E| VÔLI

POĎAKOVANIE

POZRITE SA AJ VY „POD POVRCH“ VECÍ

 

PREDSLOV AUTORA

Kniha, ktorú držíte v rukách, je založená na faktoch. Zároveň musím konštatovať, že nemáme v rukách dôkazy o tom, že všetky skutky a príbehy sa stali naozaj tak, ako ich opisuje údajný spis Gorila.

Materiál Gorila by mal byť spravodajský spis, o ktorom – zatiaľ – nemôžu svedčiť jeho autori a tvorcovia, lebo nie sú zbavení mlčanlivosti. Ide o prepisy rozhovorov, ktorých originálny audiozáznam zatiaľ nevlastníme, preto považujeme s vydavateľom za správne a spravodlivé vopred upozorniť čitateľov na to, že táto kniha sa má čítať ako novinárska tvorba. To znamená, že „dôkaz pravdy“ neviem poskytnúť a ani o úplnej pravdivosti spisu Gorila nikoho nepresviedčam. V novinárskej praxi považujeme príbeh za hodnoverný, ak ho máme potvrdený z dvoch alebo troch od seba nezávislých zdrojov. Tento postup je úplne obvyklý a používali ho aj noviny Washington Post pri známej kauze Watergate v sedemdesiatych rokoch.

Príbeh, ktorý budete čítať, je podávaný subjektívne, z pohľadu autora. Nie je len o samotnom údajnom spise Gorila, ale aj o tom, ako spis asi vznikol, ako s ním narábal autor a ako reagovali politici či polícia. Je to príbeh, v ktorom nájdete gaunerov aj pozitívne postavy. Občas je písaný voľnejšie so subjektívnym vkladom.

Pripúšťam, že niekto sa nemusí stotožniť s tým, že píšem o závažných a citlivých situáciách bez toho, aby som disponoval nevyvrátiteľnými dôkazmi pre každé slovo a vetu v tejto knihe, ale autor tejto knihy na to odpovedá: „Som si istý, že táto kniha prezentuje hodnoverný obraz Slovenska počas posledného desaťročia s autorskou licenciou na možné drobné omyly.“ Toto svedectvo je natoľko dôležité pre budúcnosť tejto krajiny, že riskujem aj súdnu žalobu, len aby som vám mohol prezentovať svoje novinárske zistenia z posledných troch rokov.

Tom Nicholson


PREDSLOV VYDAVATEĽA

Kauza Gorila zmobilizovala slovenskú spoločnosť v takej miere, v akej sa to od roku 1989 podarilo len nemnohým udalostiam. Jej závažnosť je zreteľná najmä z pohľadu účastníkov náhle vzniknutého protestného hnutia. Po dlhom čase nešlo len o protest vybraných elitných vrstiev obyvateľstva alebo politikov, ale v prvom rade išlo o protest bežného občana. Toho občana, ktorý sa náhodou či zámerom niekoho zrazu dostal k dych vyrážajúcim informáciám o svojej vlastnej spoločnosti, o svojom vlastnom živote. Rozsah bezvýznamnosti a manipulovateľnosti každého z nás sa odrazu ocitol v mierke, kde človek alebo celkom stratí tvár, alebo sa veľmi nahnevá a naliehavo žiada vysvetlenia.

Rozhodnutie vydať knihu Toma Nicholsona Gorila sme prijali s vedomím, že sa treba venovať tejto kauze oficiálnou cestou a dotiahnuť ju do konca. Inak najvyšší predstavitelia krajiny nedávajú bežným občanom možnosť naďalej fungovať v tomto štáte dôstojne a bez pocitu absolútnej bezvýznamnosti. Treba, aby sa kauzy nielen vyťahovali na povrch, ale aby sa aj vyšetrovali, vyšetrili a nakoniec sa ukončili riadnym súdnym procesom s jasným výsledkom.

Je najvrúcnejším želaním vydavateľa, aby sa takéto vyšetrovanie viedlo aj v kauze Gorila. Aby sa dokázalo, že žiadna Gorila na Slovensku nebola a nie je a táto kniha je len zaujímavou fikciou.

Ďakujem Tomovi Nicholsonovi, že sa napriek všetkým prekážkam venoval a venuje svojej investigatívnej činnosti.

Nataša Ďuričová,

riaditeľka Vydavateľstva Dixit


PROLÓG

Kniha Toma Nicholsona je pokusom o sondu do stavu spoločnosti. Zrejme nikto nepochybuje o tom, že spis Gorila výrazne ovplyvnil výsledky marcových parlamentných volieb. V tejto knihe sa dočítate aj to, že som bol proti tomu, aby ju vydavateľstvo Petit Press vydalo pred voľbami, pretože som si uvedomoval. že pracujeme s neúplne overenými informáciami, ktoré môžu mať deštrukčné účinky na politickú scénu a niektorých podnikateľov. V podstate sa môj predpoklad potvrdil. Výsledkom procesov, ktoré sa udiali na Slovensku však nie je obrodenie, ale frustrácia. Napriek tomu. že s niektorými tvrdeniami Toma Nicholsona sa nedokážem stotožniť, napríklad nesúhlasmi s prevažujúcim negatívnym hodnotením osoby Mikuláša Dzurindu a jeho vlád, myslím si, že je správne vydať túto knihu. Hoci ju nakoniec vydáva na základe postúpenej licencie iné vydavateľstvo, autor a vydavateľ mi umožnili napísať tento krátky predslov.

Publikovanie údajného spisu Gorila na webe prinieslo bezprecedentné zverejnenie informácií, ktorých autenticita nie je úplne overená a ktoré neprešli redakčným procesom. Stále je možné, že ide o diskreditačnú kampaň, ktorú niekto účelovo pripravil. Je to riziko každého publikovania informácií pochádzajúcich z nejednoznačného zdroja. Materiál, ktorý ľudia našli na webe, šokoval svojím rozsahom a priamočiarosťou. Verejnosť mala možnosť čítať celý prepis údajného spisu spravodajskej služby bez akéhokoľvek sprievodného komentára. Pred širokou verejnosťou sa naraz bez akýchkoľvek bariér otvoril priestor pre náhľad do zákutí slovenskej spoločnosti. V prípade, ak by bol spis Gorila autentický ide o zákutia s nepredstaviteľnou mierou korupcie a arogancie konajúcich osôb. Ak by sa ukázalo, že spis Gorila je podvrhom, spoločnosť nahliadla do zákutí diskreditačných komunikačných praktík pri získavaní politického vplyvu. Každopádne v oboch prípadoch zverejnenie spisu Gorila predstavovalo rozbušku pre obrovskú verejnú diskusiu na tému spravovania tohto štátu a dodržiavania aspoň minimálnej miery slušnosti vo verejnom živote. Táto diskusia bola rovnako masívna ako prirodzená. O otázkach, ktoré priniesla Gorila, nediskutovali len zasvätené elity, ale jednotlivé okolnosti spomínané v tomto materiáli rozoberali občania s nástojčivou potrebou dozvedieť sa viac o spise a jeho pozadí. Preto sa mi zdal neprimeraný zásah súdu, keď pozastavil takmer na pol roka vydanie tejto publikácie, ktorú považujem za súčasť verejnej diskusie. Aj keď chápem, že rozhodovanie v tomto prípade nebolo jednoduché, pretože proti sebe stáli a stoja takpovediac dva záujmy, záujem verejnosti s právom na informácie a záujem osôb, ktoré môžu byť prezentované v negatívnych súvislostiach bez jednoznačného overenia autenticity prezentovaných informácií.

V rámci verejnej diskusie však politickí lídri nedokázali presvedčivo komunikovať a odpovedať na najdôležitejšiu otázku zo strany verejnosti. Do akej miery zodpovedajú fakty opísané v spise pravde? Príslušné orgány dodnes nepredložili dôveryhodné výsledky vyšetrovania. Vlažné reakcie politikov priniesli obrovskú aktivitu médií, ktoré sa kauze intenzívne venovali. Celý proces sprevádzala neistota na strane novinárov. Pri čítaní dokumentu sa vynárali oprávnené otázky: napríklad či dialóg obmedzeného počtu osôb, ktoré voľne komentujú kroky iných aktérov, treba brať vážne, aj keby bol autentický, keďže ide o privátnu komunikáciu, ďalej otázka zodpovednosti médií, ako predísť tomu, aby sa stali terčom spravodajských hier alebo naopak, aby ako dôsledok svojej korektnosti nezatajili čitateľom dôležité informácie. Sú to ťažké dilemy.

Tom Nicholson rieši tieto dilemy a opisuje svoju novinársku cestu za overovaním autenticity tohto materiálu. Robí štandardnú novinársku prácu a je na čitateľovi, aby posúdil, či ju odviedol kvalitne, alebo nie. Táto kniha nevie jednoznačne doložiť autenticitu spisu Gorila a nie je ani jej ambíciou o tomto čitateľa bezo zvyšku presvedčiť. Je však nesporné, že aféru Gorila treba dôsledne vyšetriť. Politická reprezentácia si musí uvedomiť, že inak riskuje stratu hodnotovej orientácie spoločnosti. Aj preto vznikla táto kniha, aby (napriek rizikám žalôb) prispela k úsiliu o vyšetrenie celého prípadu, pretože verejnosť má právo dozvedieť sa pravdu.

Alexej Fulmek,

generálny riaditeľ vydavateľstva Petit Press


KLUB NEZMIERITEĽNÝCH

Dvere sa otvorili a niekto z tmy vošiel do mojej izby. Nevidel som, kto to je, ale cítil som zmenu vo vzduchu, bol som si vedomý prítomného zla, ako keď sa náhle ochladí.

Keď vošiel do svetla, moje nohy sa už dotýkali zeme. Riflovú bundu mal oblečenú na mikine alebo šušťákovej vetrovke s kapucňou, v šere som to nevidel presne. Páchol ulicou. Do izby sa za ním natlačili ďalší dvaja chlapi.

„Môžem vám pomôcť?“ spýtal som sa. Absurdné, pýtať sa votrelcov, či im môžem pomôcť, ale chápal som, že oni sú v tejto miestnosti predátori a ja len korisť.

„Pomoc?“ zopakoval Riflová bunda a uškrnul sa ponad plece. A potom z jeho rukáva vystrelila päsť a hneď nato aj druhá a stretli sa s mojou hlavou.

♦ ♦ ♦

Stalo sa to v jeden zimný podvečer v roku 1998 v Bratislave, kde som pracoval ako reportér pre isté malé anglické noviny. Na Slovensku vtedy nebola vojna ako na Balkáne ani novinári pravidelne nemizli ako v Rusku, ale nad krajinou stále viala zástava divokého východu. Pod vedením kyklopského premiéra Vladimíra Mečiara sa v krajine unášalo a vraždilo, novinári boli niekoľkokrát zbití a občas im zhoreli autá, a to všetko pod starostlivým dozorom Mečiarovej tajnej služby. Mečiar v tom čase vládol Slovensku ako Sauron Stredozemiu a akokoľvek smiešne to znie dnes, keď má sedemdesiat a je už politickou fosíliou, v tom čase bola jeho moc obrovská. Aj bitku od nepozvaných tupohlavcov som dostal zrejme za to, že som sa odvážil písať o jeho zverstvách.

Ležal som na posteli a čítal knihu Cormaca McCarthyho s príznačným názvom Vonkajšia temnota; o žene, ktorá čaká dieťa so svojím bratom. Keď sa dieťa narodí, vezmú jej ho a ona sa vydá na púť cez Apalačské pohorie, ktoré je plné zloduchov, a hľadá svoju dcéru. Temnota tej knihy sa šírila v každom priestore, v ktorom ju kto čítal, nehovoriac o mojej malej izbe na prázdnom internáte ďaleko od domova.

Takže keď títo traja tupohlavci vošli dnu. chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že sú skutoční. Jeden mal bradu, čo mu zakrývala celú tvár, trčali mu len oči; ďalší, ktorému by sa hodilo dáke apalačské meno ako Toadvine, dlhé zúrivo rozpustené mastné vlasy po plecia.

Jediný úder, ktorý si poriadne pamätám, bol prvý, a čiastočne druhý, oba do spánkov. Zvyšok bitky som mal pocit, že sa plazím hustým bahnom, aby som sa dostal k dverám. Svietilo len slabé svetlo; a kým na mňa dopadali údery, pokúšal som sa chrániť si tvár, skryť sa v malom výklenku na chodbe a potlačiť strach.

„Prestaň!“ zareval hlas. „Daj ruky hore!“

Zaváhal som. Nie preto, že by som sa chcel brániť, ale pretože som vedel, že len čo sa vzdám, som stratený Bol som však sám proti sebe; moje ruky proti mojej vôli vyleteli inštinktívne hore, samy od seba, a spolu s tým zmizla aj moja vôľa bojovať. Schmatli ma za zápästia, dovliekli k posteli a prinútili ma ľahnúť si na brucho. Ruky mi zviazali za chrbtom, cez hlavu prevliekli vrece. Jeden z nich, myslím, že to bol Riflová bunda, si kľakol na môj chrbát a začal ma mlátiť do hlavy. Možno bol sklamaný, že útok sa skončil tak rýchlo. Už som necítil žiadnu bolesť. Bol som taký vystrašený z celej situácie, že som nechtiac zaručal ako zviera, čo sa dostalo do pasce.

„To stačilo, zlez z neho,“ povedal veliaci hlas. Ukázalo sa, že patril Bradatému, ktorý čupel pri posteli a nadvihol vrece na mojej tvári. „Tak ako? Dýcha sa ti lepšie?“

Prikývol som. Bol menší ako jeho partneri, ktorí boli zaneprázdnení prehliadkou izby. Vďaka kapucní som z jeho tváre videl len zvláštne červené pery. „Máš fotky jednej vraždy. Šéf ma poslal, aby som ich priniesol.“

„My sme ruská mafia!“ zaškriekal jeden z chlapov. „Nie, srbské mafia,“ pridal sa k nemu druhý a rozrehotal sa. Matrac sa prehol pod kolenom a dostal som ďalší úder do hlavy.

„Prestaň s tým už!“ zreval Bradatý a znova sa sklonil ku mne: „Počúvaj, daj nám, čo potrebujeme a my odídeme.“

Z úst mi vyšla záplava slov, trval som na tom, že nemám žiadne fotky, nemám ani len fotoaparát, nikdy som nevidel žiadnu vraždu a už vôbec nie som ten človek, ktorého hľadajú.

„Ale voláš sa Tom Nicholson, nie?“

Nová vlna zúfalstva, keď sa moja záchranná vzducholoď s menom ToNieSomJa zrútila dole. Bradatý sa postavil a ja som zostal ležať na posteli, kým všetci traja ďalej prehľadávali izbu. Záhadná hudba zipsov, šepotu, rýchlych a tvrdých pohybov. Potom sa Bradatý vrátil.

„Pozri,“ povedal, a tentoraz mi nechal vrece na tvári. „Ja proti tebe nič nemám, ale tuto moji priatelia sú profesionáli a sú ozbrojení. Je to ich živobytie. Keď mi nedáš fotky, pôjdem preč a nechám ťa tu s nimi, možno sa dobre porozprávate.“

„Nie, nie, nie,“ zamrmlal som. „Mýlite sa. Neviem, odkiaľ máte moje meno, ale ja som nikto, ja nie som ani len Slovák, ja sa do ničoho nemiešam!“

Vzdychol, akoby nad tým uvažoval. „Poviem ti, čo spravím. Pôjdem dole a spýtam sa šéfa. Ak sa mýlime, vrátim sa a osobne sa ti ospravedlním. Ale ak klameš, tak máš problém.“

Schmatli ma dva páry rúk. Zviazali mi nohy a pripútali ich k zápästiam jedným dlhým špagátom, ktorý sa točil okolo môjho krku. Bol som natiahnutý ako na škripci. Na chvíľu mi dali dole vrece a vopchali do úst jednu z mojich kravát. Potom ma preniesli na posteľ a pre istotu pripútali k jej rámu. Bradatý sa ku mne nahol: „Môžeš dýchať?“

Prikývol som, lebo som sa nevedel dočkať, kedy vypadnú. Strčil prst pod povraz na mojom krku a skontroloval ho.

„Jeden z mojich ľudí bude vonku pred dverami. Keď začuje čo len najmenší zvuk, vojde hneď dovnútra a opäť dostaneš nakladačku. Takže ani muk, kým sa nevrátime.“

A potom sa postavili a zmizli z môjho života tak rýchlo, ako do neho vpadli. Posledný zvuk, ktorý som počul, bol zvuk kľúča, ktorým za sebou zamkli.

♦ ♦ ♦

Ticho. Najskôr som len zatvoril oči a zaťal zuby do vankúša. Nepochyboval som o tom, že Bradatý si šiel všetko overiť. Radšej sa nehýbať.

Ale potom som si uvedomil niečo iné. Že som na deviatom poschodí prázdneho internátu, a keďže všetci študenti sú doma na zimných prázdninách, kým by ma niekto našiel, bola by jar. Že keď sa hrubokrkí vrátia, nevrátia sa preto, aby sa ospravedlnili a rozviazali ma.

Podarilo sa mi dostať kravatu von z úst, ale tento proces len tuhšie pritiahol špagát okolo môjho krku. Vystrašený som sa otočil a zahryzol do toho, čo ma držalo. Bola to moja šnúra na bielizeň, plastová s lankom vnútri. Žul som ju a rezal zubami, až kým sa nepretrhla, striasol som si z hlavy vrece a oslobodil sa z uzlov na nohách a na rukách.

Posadil som sa na posteli a skontroloval škody. Ukradli mi stereo a moju zbierku cédečiek, ale nechali mi peňaženku a pas. Pozrel som pod koberec. Peniaze, čo som mal schované pre krajné prípady, tam stále boli. Zmizli aj moje kľúče, cestovná taška a nový zimný kabát. Bastardi.

Schmatol som kuchynský nôž, mysliac na strážcu za dverami. Vykopol som panel zo spodnej časti dverí, ďalším úderom som zničil zámok. Chodba však bola prázdna.

Trvalo celé veky, kým som sa dostal na prízemie. Budova mala priveľa rohov, za ktorými sa mohli útočníci skryť, a vo výťahu ležala prázdna fľaša od vodky, ktorá akoby patrila Toadvinovi. Radšej som šiel po schodoch.

Nočnému vrátnikovi sa nechcelo volať políciu. Tvrdil, že celé hodiny nikto nešiel dnu ani von a díval sa mi pri tom do opuchnutej tváre. Napokon predsa len zdvihol telefón a zavolal. Potom mi spravil čaj a nechal ma vypiť si ho v jeho miestnosti, kde ma nikto nemohol vidieť.

Prišla polícia, štyria detektívi a dvaja policajti vo svojich pekných zelených uniformách. Hľadali odtlačky prstov, zatiaľ čo ja som čakal v hale, kým povedia, čo mám robiť.

Nechali ma odísť o siedmej ráno. Kým jeden z detektívov písal správu, spýtal som sa ho, čo sa podľa neho stalo. Potriasol hlavou. Spýtal som sa ho znova, povedal som mu, že nemám kam ísť, môžem sa len tak vrátiť do svojej izby a preto by bolo lepšie, keby mi povedal to, čo vie, aby som sa vedel zariadiť. Vzdychol.

„Asi to bola SlS-ka,“ zamrmlal. „Zastrašovanie.“

Aj v tom zmätenom stave, v ktorom som sa nachádzal, som mu odmietal uveriť. Čo už len mohlo zaujímať tajnú službu na reportérovi bez mena, ktorý píše pre zahraničné noviny s maličkým nákladom? A prečo si myslel, že tá bitka bola zastrašovanie, a nie krádež a vlámanie? Oprel sa o kreslo a rozhodol sa niečo mi povedať. „Strávili vo vašej izbe príliš veľa času,“ vysvetlil. „Keby to bolo len vlámanie a krádež, vlezú a vylezú tak rýchlo, ako môžu, nebudú sa poflakovať ďalších pätnásť minút okolo a mlátiť vás, tváriac sa, že sú mafia. Nechali tam aj váš pas a nechceli žiadne peniaze, čo znamená, že to neboli bežní zlodeji. A to, čo ukradli odniesli, vo vašej taške, takže predpokladám, že improvizovali a snažili sa predstierať krádež.“

Vyšiel som z policajnej stanice do zimného rána, kde na mňa čakalo moje dievča, vyslanec z reálneho sveta. Šiel som s ňou do jej bytu a dali sme si každý niekoľko štamperlíkov vodky. Skôr ako som šiel do práce, zavolal som do redakcie a zvestoval, čo sa stalo. Len čo som si sadol za svoj stôl, prišiel môj editor Dan Borský, potľapkal ma po pleci a položil predo mňa teplé pivo. V prehrávači zapol starú pásku Cranberries a štrngli sme si. A potom som sa zosypal.

♦ ♦ ♦

Celé ďalšie týždne som zo srdca nenávidel Slovensko a túto nenávisť som si bránil kuchynským nožom vo vrecku môjho saka na hrudi. Nebola to bohvieaká emócia; skladala sa zo sebaľútosti a hanby. Nezarábam tu dokopy nič a teraz sa ešte musím starať o takéto hlúposti! Keď vás niekto zbije a zviaže ako bezmocné zviera, vie to celkom pekne zničiť ego. Človek nenávidí samého seba a hľadá ľahkú obeť, na ktorú by to všetko mohol hodiť.

Po mesiaci som sa odsťahoval od frajerky naspäť do svojej starej izby, pretože sa mi zdalo ponižujúce ďalej sa skrývať. Dieru na dverách zaplátali preglejkovým panelom, ale inak sa nič nezmenilo. Kúsky požutej šnúry na bielizeň a kravata ležali na posteli. Po mojom prehrávači zostal na stole zaprášený obdĺžnik. Vonkajšia Temnota ležala chrbtom hore na koberci, kam spadla.

Vrátil som sa k svojmu starému životu. Venoval som sa písaniu a po čase som prestal nosiť vo vrecku kuchynský nôž, lebo všetky moje saká boli zničené. Priatelia a susedia na internáte sa ma už nepýtali, čo sa stalo. Dostal som list, v ktorom mi polícia oznamovala, že vyšetrovanie je uzavreté a nič sa nezistilo. Páchateľ neznámy.

Myslím, že presne to bol moment, keď som sa rozhodol napísať knihu. Nie ako dáku odplatu „mafiánom“, ani ako liek na moje zranené ego („bije sa ako baba, ale píše husto,“ a pod.). Nie, rozhodol som sa jednoducho preto, že po prvýkrát som bol aj ja sám súčasťou toho, čo sa dialo okolo. Namiesto toho, aby som odišiel urazený do Kanady, chcel som zostať a byť členom „cnostnej minority“[1], ktorá odporuje Mečiarovi. Povedal som si, že môj monokel a ukradnuté veci sú platnou vstupenkou do tejto skupiny. Ale ako som mohol prispieť? Nemal som nie, len fakt, že som už aj ja patril k tým, ktorých dala moc zmlátiť.

Kým sa to nestalo, Slovensko bolo pre mňa exotické miesto, kde sa dá stráviť niekoľko rokov, kým sa rozhodnete, čo so svojím životom. Pozorovatelia ako ja – učitelia angličtiny, dobrovoľníci mierových zborov, smutní právnici a manažéri, ktorých poslali firmy namiesto do Barcelony do Bratislavy – spoločne prežívali postkomunistickú frašku, preplnenú charaktermi ako Mečiar a jeho vtedy obézny šéf tajnej služby Ivan Lexa. Z ničoho nič som sa však sám ocitol uprostred tejto hry a začal som si všímať – a nenávidieť – albánskych vekslákov pred Tescom, čierny Mercedes, čo patroloval mestom, steroidové monštrá, ktoré „chránili“ bary v centre mesta. Hrubokrkí vládli národu, v politike aj na uliciach, a ich vulgárnosť bola všadeprítomná a všetkým na očiach.

Každému, kto sa na situáciu pozrel zbližša, bolo jasné, že na Slovensku nešlo o to, že sa pohybovalo smerom k ruskému štýlu neslobodnej demokracie; Slovensko bolo v podstate unášané miestnymi oligarchami, ktorí si chceli z neho vytvoriť vlastné panstvo uprostred strednej Európy. Konečne som pochopil, prečo toľko mladých ľudí odchádzalo do zahraničia a prečo sa tisícky ľudí angažovali v protivládnych protestoch.

Ako dávno bolo, zdanlivo, to leto roku 1998! Mečiar prehral vo voľbách a medzinárodná izolácia, do ktorej Slovensko hnal, je dnes len poznámkou pod čiarou v historických knihách. Najmúdrejší z hrubokrkých vymenili steroidy za obleky a novinári sú dnes napádaní len slovne, dokonca často z opodstatnených dôvodov.

V podstate sa však toho zmenilo len veľmi málo. Kleptokracia, ktorú Mečiar priniesol, zostala na svojich miestach; dnes je len o niečo viac sofistikovaná. Väčšina voličov stále zúfalo nerozumie verejným otázkam, a v nekonečných politických škandáloch nevidia žiadne zákulisie. Povedia si len: „všetci politici kradnú.“ Sviniari stále dostávajú vysoké úrady – Mečiarov nasledovník Róbert Fico je dlhodobo v pozícii najdôveryhodnejšieho politika krajiny – a ľudia vnímajú politiku tak, že menší zlodeji nahrádzajú väčších a naopak. Akoby sa pokazený dom dal opraviť tým, že vymeníte nájomníkov.

♦ ♦ ♦

V roku 2004 som sa spýtal Martina Barta, bývalého analytika tajnej služby, čo sa mi to vlastne vtedy na internáte stalo. Hoci si nemohol byť istý, že v tom mala prsty naozaj tajná služba, tvrdil, že by som bol „perfektným cieľom“ bitky. „Bol si dostatočne známy, takže ostatní novinári by sa o tom dozvedeli a pochopili by odkaz, aký im cez teba poslali,“ povedal. „Ale zároveň si bol cudzinec bez akýchkoľvek koreňov, takže nikto neočakával vážnejšie následky. Pravdepodobne si mysleli, že odídeš z krajiny.“

Neodišiel som, ale trvalo mi desaťročie, kým som pochopil prečo. Dôvodom je táto kniha. Je o moci a o tom, ako sa na Slovensku zneužíva na zbohatnutie. Je o organizovanom zločine – nie o bezduchých praktikách miestnych gangstrov, ale o tom, ako oligarchovia a politici vybabrali so systémom, aby zbohatli. Je tiež o tebe a o mne, o našej stratenej nevinnosti a o bolestivom poznaní toho, ako to na Slovensku funguje. Je to môj príspevok k činnosti cnostných minorít a je to moja odpoveď tým trom mužom v mojej izbe a všetkému, čo reprezentovali. Toto je pre vás, chlapci, a pre tých, čo vás poslali.



[1] Frázu cnostné minority po prvýkrát použil anglický historik Paul Ginsborg (Italy and Its Discontents: Family, Civil Society, State, 1980 - 2001, London, Penguin, 2001). Ginsborgove opisy politických nepokojov v Taliansku v rokoch 1992 a 1993 pripomínajú situáciu na Slovensku v roku 2012. Ginsborg píše o „degradácii vlády strán, o rozšírenej miere korupcie, o neschopnosti vlády vykonať efektívne opatrenia, o prevládajúcej povýšenosti a arogancii... V každej časti štátu, dokonca aj v súdnom systéme sa vyvinul „odboj“, ktorý možno nazvať 'cnostné minority', vzdorujúce elementy, ktoré boli posadnuté myšlienkou, že oficiálna morálka republiky, jej zákony a ústava by nemali slúžiť len ako figový list na zakrývanie nezákonných praktík. ... Znechutenosť spoločnosti nad spôsobom, akým politické strany vládli, bola veľmi rozšírená... všetci si veľmi silne uvedomovali, ako by veci mali fungovať, hoci skutočnosť bola celkom iná.“ Myšlienka „cnostnej minority“ sa znova objavuje v knihe Johna Dickieho Cosa Nostra: A History of the Sicilian Mafia, London, Coronet Books, 2004: „Len málo krajín má to šťastie, že môžu považovať niektoré veci za jasne dané, ako napríklad fakt, že pred zákonmi sú si všetci rovní alebo že štát má slúžiť záujmom všetkých občanov a nie záujmom kamarátov a rodiny alebo kohokoľvek, kto je práve pri moci... Príliš často musí „cnostná minorita“ zo všetkých vrstiev spoločnosti a všetkých politických presvedčení v Taliansku, a nielen v Taliansku, za tieto hodnoty dennodenne bojovať.“ A kto bol v rámci tejto cnostnej minority najcnostnejší? Giovanni Falcone, nebojácny antimafiánsky sudca, ktorého Cosa Nostra popravila v roku 1993.

 

Když mi řekneš, kde je Bůh…

1 1 1 1 1 1 1 1 1 1
Share

Komentovat články mohou pouze registrovaní uživatelé; prosím, zaregistrujte se (v levém sloupci zcela dole)