Jan Šinágl angažovaný občan, nezávislý publicista

   

Strojový překlad

Nejnovější komentáře

  • 13.09.2018 23:18
    Situace v Diplomatickém servisu byla zhodnocena komplexním ...

    Read more...

     
  • 24.08.2018 12:01
    Tento případ boje politických stran proti nepohodlnému vysokému ...

    Read more...

     
  • 24.08.2018 11:58
    Ke článku KDYŽ SE V PRAZE NĚKDO PŘÍLIŠ DOTKNE REŽIMU BENEŠ ...

    Read more...

     
  • 18.08.2018 07:31
    Pane Mikolášku, bohužel odkaz není funkční? Prosím o zaslání ...

    Read more...

     
  • 18.08.2018 07:16
    Vážený pane Pánku, první zpráva, potomci JAB o tom moc neví.

    Read more...

     
  • 18.08.2018 06:37
    www.mikolasek.net/cz/68 (http://www.mikolasek.net/cz/68) ...

    Read more...


Portál sinagl.cz byl vybrán do projektu WebArchiv

logo2
Ctění čtenáři, rádi bychom vám oznámili, že váš oblíbený portál byl vyhodnocen jako kvalitní zdroj informací a stránky byly zařazeny Národní knihovnou ČR do archivu webových stránek v rámci projektu WebArchiv.

Citát dne

„Komunismus znamená v pravém a úplném smyslu bludné učení, že nikdo nemá míti žádné jmění, nýbrž aby všechno bylo společné, a každý dostával jenom část zaslouženou a potřebnou k jeho výživě. – Bez všelijakých důkazů a výkladů vidí tedy hned na první pohled každý, že takové učení jest nanejvýš bláznovské, a že se mohlo jen vyrojiti z hlav několika pomatených lidí, kteří by vždy z člověka chtěli učiniti něco buď lepšího neb horšího, ale vždy něco jiného než je člověk.“

Karel Havlíček Borovský ve svém časopise „SLOVAN“ 26.7.1850


SVOBODA  NENÍ  ZADARMO

„Lepší je být zbytečně vyzbrojen než beze zbraní bezmocný.“

Díky za dosavadní finanční podporu mé činnosti.

Po založení SODALES SOLONIS o.s., uvítáme podporu na číslo konta:
Raiffeisen Bank - 68689/5500
IBAN CZ 6555 0000000000000 68689
SWIFT: RZBCCZPP
Jan Šinágl,
předseda SODALES SOLONIS o.s.

Login Form

Stefanik a letadloAni 95 rokov, ktoré uplynú od smrti Milana Rastislava Štefánika, nedokázalo zbaviť túto veľkú postavu slovenských národných dejín mýtov, zbytočných legiend a nejasností.

Václav Havel odovzdal svojho času vtedajšiemu slovenskému prezidentovi Rudolfovi Schusterovi zväzok dokumentov, vrátane záznamu o pitve Štefánika a jeho trojčlenného sprievodu. Vraj ani v jednom tele sa nenašla guľka. To nestačí?

Lenže pochybnosti sú o samotnej pitve, o odlišných pitevných správach a akým zvláštnym spôsobom sa vykonala na tretí deň po havárii lietadla v pitevni česko-slovenskej posádkovej nemocnice v Bratislave.

Objavili ste niečo nové v súvislosti s tragédiou pri pátraní v talianskych archívoch?

Natrafil som tam napríklad na tvrdenie, podotýkam anonymné, podľa ktorého Štefánikova tragédia bola natoľko cielene plánovaná, že ústredie ČSR žiadalo, aby ho sprevádzali slobodní, neženatí talianski letci, ktorí nemajú rodiny. Akoby sa vopred plánoval ich neblahý koniec. Vtedajší šéf vojenských archívov plukovník Giacchi sa k tomuto listu vyhýbavo vyjadril v roku 1930 tak, že podľa neho sú dôvody, aby sa nad touto záležitosťou udržalo tajomstvo.

Čiže mlčia aj archívy?

Sám som sa presvedčil o tom, že talianske vojenské archívy museli prejsť, čo sa týka Štefánika, nejakou „čistkou“. Celkove štyri razy sa tam napríklad vyskytuje formulár k písomnosti, ktorý sa odvoláva na správu v prílohe o Štefánikovej tragédii, ale príloha bola zjavne odstránená!

Podobne sa dá vykladať známy Masarykov výrok o tom, že Štefánik, ten slovenský drotár, im "otváral tie správne dvere“.

Mimochodom, to je jediné hodnotenie významu Štefánika v dokumentárnom filme o vzniku ČSR, ktorý si objednalo Ministerstvo zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej republiky v roku 1991. Vo svojich publikáciách neprestajne zdôrazňujem, že Štefánik nebol portier – otvárač dverí, naopak, bol kľúčovým negociátorom dôležitých medzinárodných dohôd a zmlúv, ktoré predchádzali vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Po vzniku ČSR sa však Štefánikovi ušlo iba kreslo ministra vojny…

Áno, Masaryk a Beneš dopustili, aby na prvom spoločnom zasadaní exilovej a domácej česko-slovenskej vlády bol Štefánik groteskne odstavený tým, že ho vymenovali za ministra vojny (ministrom obrany sa stal Václav Klofáč), hoci sa už vojna prakticky skončila a uvedený vládny post sa reálne mohol vzťahovať iba na velenie česko-slovenských légií. Generál Janin vo svojich pamätiach uvádza, že Štefánik mal ambíciu stať sa viceprezidentom Česko-Slovenska, čo by logicky zodpovedalo jeho funkcii podpredsedu Česko-slovenskej národnej rady. Táto jeho ambícia zrejme nenašla primeraný ohlas ani u Beneša, ani u Masaryka.

Aj vo Francúzsku zohrával Štefánik kľúčovú úlohu, on tam uvádzal Masaryka i Beneša, nie naopak. Čím to bolo dané?

Nezabúdajme, že Štefánik bol od roku 1912 riadnym občanom Francúzskej republiky. Jedine on spomedzi týchto troch politikov ovládal brilantne jazyk krajiny a dokázal bezprostredne a efektívne viesť rokovania s jej poprednými predstaviteľmi. Tí oceňovali jeho schopnosť vžiť sa do aktuálnej situácie krajiny a partnera, s ktorým rokoval. Už 23. decembra 1915 Štefánik po prvý raz nastolil ideu zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku štátu Čechov a Slovákov ako významného spojenca Francúzska premiérovi Aristidovi Briandovi. V literatúre sa neraz uvádza, že Štefánik na stretnutí s Briandom predovšetkým pripravoval pôdu pre následné prijatie Masaryka. Hoci to mohlo byť súčasťou jeho zámeru, v ďakovnom liste, ktorý Briandovi napísal hneď na ďalší deň, niet ani slova o Masarykovi.

Čo všetko, aké bariéry musel Štefánik prekonať pri budovaní légií?

Štáty Dohody boli signatármi Haagskeho dohovoru z roku 1907, ktorý zakazuje využitie zajatcov na bojové účely. Navyše, aj pre popredných predstaviteľov Dohody boli zajatci potenciálnymi špiónmi a nepriateľmi. A, napokon, vlády Spojencov sa dlho vzpierali vytvoreniu samostatných česko-slovenských vojenských útvarov, legionárov požadovali začleniť do jednotiek svojich armád. Štefánik tu geniálne argumentoval tým, že pôjde o armádu štátu, ktorý ešte neratifikoval Haagsky dohovor, a tak jej nasadenie na fronte nebude môcť protivník Spojencom vyčítať. Vďaka Štefánikovmu vplyvu pri rokovaniach Beneša s francúzskou vládou sa podarilo presadiť dekrét prezidenta Raymonda Poincarého zo 16. decembra 1917, v ktorom už figuruje česko-slovenská armáda, navyše podriadená Národnej rade českých a slovenských zemí. Taliansky premiér Orlando zasa spomínal, ako ho Štefánik presvedčil touto jedinou vetou: „Nežiadame od Vás nič iného, než aby sme mohli položiť životy za našu vlasť!“

Oveľa komplikovanejšie musela byť Štefánikova náborová misia v USA, ktoré v tom čase ešte nevyhlásili vojnu mocnostiam bývalého Trojspolku…

Spojené štáty sa preto ani nechceli v tomto smere angažovať. Krajania, Česi a Slováci v USA, na ktorých Štefánik chcel apelovať, podliehali riadnej brannej povinnosti ich krajiny. Štefánikovi sa však v rokovaniach so štátnym tajomníkom ministerstva obrany USA Frankom Polkom podarilo presadiť, že môže pri nábore osloviť tých krajanov, ktorí nepodliehali brannej povinnosti vekovo alebo zdravotne. Navyše sa musel zaviazať, že nábor prebehne diskrétne, aby neupútal pozornosť verejnosti. Štefánik to zabezpečil tak, že krajanské spolky usporadúvali zhromaždenia, na ktorých ho uvádzali ako hosťa z Európy. Náborová kampaň potom prebiehala priamo na zhromaždení. Najväčším problémom sa však ukázali byť spory medzi vedením krajanských Čechov voči Slovákom, keďže sa dovtedy nepresadila idea ich spoločného štátu.

Ako to urovnal?

Zorganizoval stretnutie duchovných predstaviteľov Čechov a Slovákov v New Yorku, ako aj krajanských lídrov vo Washingtone. Podarilo sa mu tam prelomiť bariéry a dosiahnuť konsenzus o spoločnej stratégii v prospech budúceho štátu. Vrátil sa z USA s ďalšou jednotkou pre armádu česko-slovenských légií. Bez tejto Štefánikovej veľkolepej misie by ťažko bolo možné, aby Masaryk následne 31. mája 1918 uzavrel Pittsburskú dohodu o budúcej podobe spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Bežne sa zásluha za vznik légií v Rusku pripisuje Masarykovi…

…ako to však napísal už Rostislav Rajchl, aj v Rusku pôdu pre česko-slovenskú légiu pripravil najprv Štefánik. Bol navyše nútený presviedčať cárske autority, aby vôbec akceptovali jeho spojenie s Masarykom, ktorého považovali za "nebezpečného socialistu“. Štefánik úspešne napredoval v rokovaniach stupňujúcich sa od vrchného velenia ruských vojsk až k cárovi. Dokonca si za to vyslúžil Rad svätého Vladimíra. Podľa generála Janina by bez tejto Štefánikovej intervencie bol výsledok Masarykovej misie v Rusku veľmi otázny.

V jednej štúdii ste prirovnali štýl Štefánikovej vojenskej diplomacie k správaniu sa stredovekých rytierov. Čo ste tým mysleli?

Štefánik totiž presviedčal tých, u ktorých chcel získať podporu svojich zámerov, stratégiou „stredovekého rytiera“, čiže vlastným príkladom. Ako o tom svedčia hlásenia talianskej letky, neohrozene a uprostred prudkej paľby rozhadzoval z lietadla tisíce letákov vyzývajúcich Čechov, Slovákov i ďalších Slovanov, aby prebehli na opačnú stranu. Mimochodom, náš hrdina mal vtedy stále pri sebe ampulku so strychnínom. Vedel, že keby ho zostrelili na nepriateľskom území, znamenalo by to preňho okamžitú popravu. Správy pilotov, s ktorými Štefánik lietal a ktoré som objavil v talianskych archívoch, zhodne vyjadrujú obdiv nad jeho neohrozenosťou a zásluhou o odvrátenie maskovanej ofenzívy nepriateľa.

Z desiatnika sa Štefánik v priebehu troch rokoch stál generálom. Ako si vysvetliť takúto bleskovú vojenskú kariéru?
Jeho povýšenia od hodnosti poručíka boli prevažne prepožičané hodnosti pre účel mimoriadnych misií, ktorými bol Štefánik poverený. Francúzske vojenské velenie si uvedomovalo význam jeho náborových misií v Srbsku, Taliansku, Rusku, Rumunsku či v USA. Priam „krkolomná“ situácia nastala, keď sa ukázalo byť nevyhnutné, aby Štefánika povýšili z plukovníka na brigádneho generála pre jeho mimoriadne dôležitú misiu na Sibíri. Francúzske vojenské predpisy už viac nepovoľovali, aby sa mu prepožičala táto vysoká hodnosť. Je logické, že riešenie navrhol práve šéf francúzskej diplomacie, minister Stéphen Pichon. Konštatoval, že vzhľadom na nemožnosť povýšiť Štefánika na generála v rámci armády Francúzska, je možné povýšiť ho na generála česko-slovenskej armády s výsostnými znakmi tejto armády.

Aj to urobili?

Áno, ale poznamenávam, že uniformy a výsostné znaky česko-slovenskej armády vo Francúzsku sa veľmi podobali uniformám a znakom francúzskej armády. Ako ma však ubezpečil šéf archívu francúzskeho ministerstva obrany plukovník Guelton, Francúzi ho aj tak považujú za „ich“ generála.

V posledných rokoch sa meno Štefánik skloňuje v médiách v súvislosti s inými jeho aktivitami. Nedostávajú sa tým však do úzadia jeho zásluhy v diplomacii a vo vojenstve?

Nemyslím si to, naopak, je na škodu, že sa u nás zaužívala takmer výlučne šablóna Štefánika s generálskou čiapkou. Spomínam si, ako ma naše veľvyslanectvo v Brazílii požiadalo, aby som im, vtedy ako generálny sekretár Slovenskej komisie pre UNESCO a expert na Štefánika, urýchlene zabezpečil bustu Štefánika pre Passa-Quatro. Ako astronóm tam Štefánik v roku 1912 pozoroval úplné zatmenie Slnka. Jediný, kto bol ochotný sa na to v takej časovej tiesni podujať, bol akademický sochár Viliam Loviška. Keď sme potom bustu zaslali diplomatickou poštou do Brazílie, nasledoval zdesený telegram od našej ambasády. Pýtali sa, či nenastal hrozný omyl, lebo „namiesto“ busty Štefánika im doručili bustu „bradatého zjazveného muža“. To je presvedčivý príklad stereotypu, akým naša (nielen široká) verejnosť vníma Štefánika: ako vyholeného fešáka s generálskou čiapkou. Mojim kolegom v Brazílii vôbec nenapadlo, že Štefánik – vedec bol bradatý holohlavý pán, s klobúčikom, nie s dôstojníckou čiapkou.

Šírka záujmov a aktivít, v ktorých Štefánik vynikol, je skutočne fascinujúca: autor prvého slovenského fotografického aktu, prvý vojenský meteorológ…

…ale najmä medzinárodne uznávaný astronóm. Vďaka tomuto povolaniu sa neskôr osvedčil aj ako originálny cestovateľ a dokumentarista-fotograf. Zanechal nám množstvo pozoruhodných, najmä exotických fotografických záberov ľudí a krajín. Nuž a medzi nimi sa skvie aj fotografia krásnej nahej Tahiťanky. Bol prvým človekom, ktorý absolvoval rekordný pobyt (15 dní) na vrchole Mont Blancu, ako prvý vytvoril sieť meteorologických staníc v Polynézii… A tak by sa dalo pokračovať.

Cieľom vašich expedícií s Františkom Kelem bolo práve pripomenúť a zvečniť Štefánikove zásluhy v týchto veľmi vzdialených končinách. Dnes tam už stoja jeho pamätníky…

Vďaka mojim diplomatickým kontaktom sa nám podarilo dať vybudovať pamätník Štefánikovi-astronómovi vo Francúzskej Polynézii, v jej hlavnom meste Papeete na Tahiti, ako aj v poslednom kráľovstve Polynézie, Tonge, na ostrove Vava'u. On totiž navyše, pri jeho mnohostrannosti, prišiel s návrhom projektu česko-slovenskej kolónie vo Francúzskej Polynézii. Vďaka nemu sa tam usadili mnohí kolonisti, ktorí vďaka sobášom s očarujúcimi domorodkami zanechali po sebe skvelých potomkov. Patrili medzi ne viaceré Miss Tahiti, ba aj Miss World. Jedna z nich bola partnerkou Marlona Branda vo filme Vzbura na lodi Bounty.

V hlavnom meste Tahiti je vraj už aj Štefánikova ulica?

Mestská rada Papeete prijala ešte v roku 1921 uznesenie o pomenovaní jednej z ulíc podľa Štefánika. Po našej expedícii na Tahiti som rad rokov komunikoval s vedením mesta, aby som tento zámer presadil. Francúzsky prezident Francois Hollande počas vlaňajšej oficiálnej návštevy na Slovensku oficiálne oznámil, že nakoniec podľa Štefánika pomenovali rezidenčnú štvrť nad mestom, kde bývajú najmä francúzski dôstojníci (tam, kde sme umiestnili spomínaný pamätník) ako Résidence Štefánik.

Kedysi ste spolu s Františkom Kelem podnikli aj prvú slovenskú expedíciu po stopách Mórica Beňovského na Madagaskar. Nachádzate nejaké spoločné črty uňho a u Štefánika?

V prípade týchto dvoch osobností možno hovoriť dokonca, obrazne povedané, o dotykoch ponad storočia a oceány. Obaja boli svetoobčania v tom zmysle, že kam prišli, tam sa hneď cítili ako doma. A obaja boli vynikajúci diplomati s fenomenálnym presvedčovacím talentom. Navyše, boli takpovediac z tej istej liahne: Štefánik – z Košarísk, Beňovský – z Vrbového. Vzdialenosť iba 13 kilometrov. Obaja tiež dosiahli hodnosť generála v službách Francúzska.

Obaja museli byť zároveň dobrodružné povahy, s túžbou po objavoch a so zmyslom pre riziko. Ako si však vysvetliť, že Štefánik, človek takého krehkého zdravia, sa podujal na pioniersku cestu vojenského letca a podobné nebezpečné experimenty? Mal vari zoslabený pud sebazáchovy?

Lepšie ho charakterizuje jeho vlastný výrok: "Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Zdravotné neduhy prekonával silou vôle a úžasnou húževnatosťou.

* * *

Miroslav Musil (63) – diplomat, estovatel, autor literatúry faktu

- Po skončení gymnázia vo francúzskom Dijone (1969) a Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1974) absolvoval postgraduálne štúdiá a študijné pobyty v Paríži, vo Viedni, v Madride, Ženeve a vo Fort Collins (USA).

- Pôsobil ako vedecký pracovník na FF UK, v rokoch 1990–1994 v Stálej misii pri OSN, najprv za ČSFR, potom za SR, ako zástupca stáleho predstaviteľa.

- V rokoch 1994–1996 a 2000–2003 bol generálnym tajomníkom Slovenskej komisie UNESCO pri Ministerstve zahraničných vecí SR.

- V rokoch 1996–2000 pôsobil ako radca na Veľvyslanectve SR v USA.

- V rokoch 2004–2008 bol riaditeľom Slovenského inštitútu pri Veľvyslanectve SR v Taliansku.

- Po návrate zakladal a viedol Diplomatické múzeum na Ministerstve zahraničných vecí SR v Bratislave.

- Vo svojej literárnej a vedeckej tvorbe sa venuje najmä osobnostiam Milana Rastislava Štefánika, Štefana Osuského a Mórica Beňovského.

- Vydal knihy Návraty do Polynézie – po stopách M. R. Štefánika (s Františkom Kelem, 1996), Madagaskarský denník: S kráľom zo Slovenska cez tri oceány (s F. Kelem, 1997), Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych archívov (s Antonellom Biaginim, 2011, doplnené vydanie v 2012) a i.

Celý rozhovor: https://zurnal.pravda.sk/rozho vory/clanok/316482-nepripisujm e-masarykovi-stefanikove-zaslu hy/

 * * *

J.Š.26.1.2018

1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 Rating 3.00 (2 Votes)
Share

Komentovat články mohou pouze registrovaní uživatelé; prosím, zaregistrujte se (v levém sloupci zcela dole)