Jan Šinágl angažovaný občan, nezávislý publicista

   

Citát dne

„Komunismus znamená v pravém a úplném smyslu bludné učení, že nikdo nemá míti žádné jmění, nýbrž aby všechno bylo společné, a každý dostával jenom část zaslouženou a potřebnou k jeho výživě. – Bez všelijakých důkazů a výkladů vidí tedy hned na první pohled každý, že takové učení jest nanejvýš bláznovské, a že se mohlo jen vyrojiti z hlav několika pomatených lidí, kteří by vždy z člověka chtěli učiniti něco buď lepšího neb horšího, ale vždy něco jiného než je člověk.“

Karel Havlíček Borovský ve svém časopise „SLOVAN“ 26.7.1850


SVOBODA  NENÍ  ZADARMO

„Lepší je být zbytečně vyzbrojen než beze zbraní bezmocný.“

Díky za dosavadní finanční podporu mé činnosti.

Po založení SODALES SOLONIS o.s., uvítáme podporu na číslo konta:
Raiffeisen Bank - 68689/5500
IBAN CZ 6555 0000000000000 68689
SWIFT: RZBCCZPP
Jan Šinágl,
předseda SODALES SOLONIS o.s.

Nejnovější komentáře

  • 24.05.2018 20:43
    Hі theгe to all, hoѡ is all, I thіnk eveгу one is getting ...

    Read more...

     
  • 24.05.2018 18:22
    Ꮤhy viewers ѕtіll make սse of to rеad news papers ᴡhen іn ...

    Read more...

     
  • 24.05.2018 07:49
    Na tvrdo bych dal CSSD do exekuce a obestavil jim celý majetek.

    Read more...

     
  • 24.05.2018 06:55
    Už dlouho přemýšlím o věcech obecných, i o politice. Například ...

    Read more...

     
  • 24.05.2018 02:29
    Excellent article ⲟnce аgain. Tһanks a lot=)

    Read more...

     
  • 23.05.2018 22:50
    Znal jsem pana Altnera z doby, kdy se skryval ve Svycarsku. Byl ...

    Read more...

Strojový překlad


Portál sinagl.cz byl vybrán do projektu WebArchiv

logo2
Ctění čtenáři, rádi bychom vám oznámili, že váš oblíbený portál byl vyhodnocen jako kvalitní zdroj informací a stránky byly zařazeny Národní knihovnou ČR do archivu webových stránek v rámci projektu WebArchiv.

… V uránových baniach si v tom čase svoj trest odpykával Anton Srholec, ale aj viacerí československí hokejoví reprezentanti, ktorých režim obvinil z protištátneho sprisahania. Mimochodom, boli to majstri sveta z roku 1949.

Tábor bol absolútne kontrolovaný. Strážne veže, dva rady vysokého plotu s ostnatým drôtom, všade vlčiaci. V rokoch 1949 až 1959 z jáchymovského pekla utieklo 584 väzňov, 31 z nich pri tom zastrelili.

Pod drevenou podlahou, ktorú potichu nadvihli a odložili nabok, sa zjavila tmavá diera. Prvý z partie mužov do nej poľahky vliezol napriek tomu, že v priemere mala sotva 60 cm. Odvahu nabrali aj ostatní. V čiernom otvore v zemi zmizlo ďalších deväť chlapov. Po asi 15 metroch plazenia sa v podzemnej rúre jeden po druhom vykukli z jamy. Ako krty.

Skoro ráno 6. novembra 1955 sa v táboroch nútených prác neďaleko Jáchymova rozozvučali sirény. Bachari rátali, ako vedeli, no desať chlapov im stále chýbalo. Veliteľ tábora nemal na výber, musel vyhlásiť poplach.

Tunel, ktorý zopár väzňov hĺbilo niekoľko mesiacov, objavili neskoro. Loviť muklov na úteku sa vydalo takmer tisíc vojakov a príslušníkov Verejnej bezpečnosti a ŠtB.

Skúška dospelosti

Posledným žijúcim účastníkom úteku je Anton Tomík, dnes už 86-ročný penzista z Bratislavy. Komunisti, ktorí sa k moci dostali presne pred 70 rokmi, mu zo života spravili peklo. Doslova.

Zatkli ho v auguste 1951. Mal len 18 rokov, ešte ho čakala maturita na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Bratislave, známej Fajnorke, a potom už mal vstúpiť do sveta dospelých. „Skúšku dospelosti“ napokon absolvoval v obávanom Leopoldove.

„Boli sme s kamarátmi na výlete v Slovenskom raji. Kamarát v lese vystrelil so zbrane, čím upútal lesníkov. Ráno sme vyšli z ubytovne a už nás čakali. Na ruky nám dali železá a zavreli nás,“ rozpráva Anton Tomík.

V Leopoldove sa s ním nemaznali. Vychádzky nemali trestanci dovolené, v cele im celú noc svietilo svetlo, no ešte viac ich sužovali rozliehajúce sa hrozivé výkriky politických väzňov, na ktorých vyšetrovatelia pálili svoje cigarety.

„Raz pri kontrole som niekomu povedal súdruh veliteľ. Zdrapil ma a povedal – pamätaj, tvoja papuľa nech nevyslovuje také čestné slovo, ako je súdruh. Bolo normálne, že človeka potom hodili o stenu a zbili ho,“ spomína Tomík.

Ak však bolo na celej situácii niečo naozaj desivé, tak to bol fakt, že mladému mužovi stále nepovedali, prečo ho vlastne zavreli. Až keď ho jedného dňa odviedli k vyšetrovateľovi, dozvedel sa, čím sa previnil.

Vlastizrada

S kamarátmi založili Spolok antikomunistov, distribuovali protištátne letáky a vlastnili zbrane, ktoré našli ešte po vojakoch rumunskej armády.

Nový režim v tom videl sprisahanie proti ľudovodemokratickej republike. Chlapcov dokonca obvinili z prípravy atentátu na Viliama Širokého.

„Keď som to dočítal, odmietol som to podpísať. Tak chytil ten písací stroj, na ktorom to zapisoval, tresol a ním a reval. Však ja ti dám, však ty si spomenieš, zdochneš tu!“

Anton Tomík si napokon naozaj „spomenul“. V Leopoldove sa v tom čase priznávali k tým najabsurdnejším obvineniam stovky nevinných nepriateľov nového režimu.

Súdny proces, ak tak možno nazvať túto frašku, sa konal po pár mesiacoch. Prokurátor žiadal pre Tomíka a ďalších dvoch členov protištátnej skupiny trest smrti.

Sudca sa však zmiloval, prihliadol na mladistvý vek súdených a uložil im trest „len“ 15 rokov odňatia slobody. „Odsúdili nás za rozvracanie republiky. Dodnes neviem, čo je to tá vlastizrada, neviem,“ hovorí Tomík a na chvíľu sa odmlčí.

Mladíka potom odviezli do väzenia v Ilave. Bolo smutným paradoxom 50. rokov, že práve vo väzení sa stretávali mnohí výnimoční ľudia. Tomík sa v Ilave spoznal s biskupom Vasiľom Hopkom, ktorého po násilnom zrušení gréckokatolíckej cirkvi odsúdili na 15 rokov.

Pápež Ján Pavol II. ho v roku 2003 vyhlásil za blahoslaveného. No spriatelil sa najmä s generálom Vojtechom Danielovičom, významným povstaleckým veliteľom, ktorého nespravodlivo odsúdili na 12 rokov za mrežami. V roku 1955 vo väzení umrel.

V tábore s hokejovými majstrami

V Ilave však Tomík dlho nepobudol. Už po niekoľkých mesiacoch ho odviezli do zlopovestného Jáchymova. V tamojších baniach politickí väzni holými rukami drvili uránovú rudu, ktorú tak veľmi potreboval čoraz mocnejší Sovietsky zväz.

V Jáchymove kedysi istý čas pobudla aj svetoznáma Marie Curie – Sklodowská. Odniesla si odtiaľ kúsok smolinca, z ktorého neskôr získala prvý gram rádia. Po rokoch práce s rádioaktívnym materiálom napokon sama v roku 1934 umrela na leukémiu.

Podobne skončili mnohí, ktorých do Jáchymova poslali komunisti. Pravdaže, najskôr museli prežiť ťažkú podvýživu, šikanu, zimu a tvrdú drinu.

V uránových baniach si v tom čase svoj trest odpykával Anton Srholec, ale aj viacerí československí hokejoví reprezentanti, ktorých režim obvinil z protištátneho sprisahania. Mimochodom, boli to majstri sveta z roku 1949.

Anton Tomík sa dostal do vysoko položeného tábora Nikolaj, ktorý zriadili na jeseň v roku 1951. „Na šachtu sme chodievali peši okolo dva kilometre. Kráčali sme zoradení v päťstupoch, zviazali nás oceľovým lanom, všade naokolo boli psy a samopalníci,“ hovorí.

„Mrazy bývali aj mínus 25 stupňov, oblečenie sme poriadne nemali, len také halienky, strava bola mizerná a do drevených barakov neraz navial sneh,“ spomína na drastické podmienky v tábore.

Útek

Nečudo, že mnohí mysleli na útek. Nebolo to však jednoduché. Tábor bol absolútne kontrolovaný. Strážne veže, dva rady vysokého plotu s ostnatým drôtom, všade vlčiaci.

V rokoch 1949 až 1959 z jáchymovského pekla utieklo 584 väzňov, 31 z nich pri tom zastrelili. Partia väzňov, ku ktorej sa neskôr pridal aj Tomík, prišla s plánom uniknúť tunelom. Chlapi začali kopať v stolárskej dielni.

„Vyrezala sa diera v podlahe, zakryli sme ju a potom vždy jeden kopal a druhý dával pozor na bacharov. Hlina sa dávala na povalu,“ vraví Tomík.

Tunel mal niečo cez 15 metrov a ústil v priekope v areáli, kde boli ubytovaní strážcovia. Teda v ďalšom oplotenom priestore.

Z tohto miesta bolo ešte potrebné preplaziť sa popri plote úsekom dlhým asi 150 metrov. Potom už len stačilo prestrihnúť posledný plot, zobrať nohy na plecia a utekať do lesa.

„Zišli sme sa pod zámienkou, že ideme na záchod, bolo nás desať. Ja som išiel prvý, posledný za sebou sypal papriku a korenie, aby nás nevyňuchali psi,“ pokračuje Anton Tomík.

Do poslednej chvíle pochybovali, či ich plán naozaj vyjde. Nechceli utiecť do zahraničia. Predsavzali si, že informujú verejnosť o tom, čo sa v Jáchymove deje. Tak ako jedenásť rokov pred nimi slovenskí Židia Vrba s Wetzlerom, ktorí ušli z Osvienčimu.

Šťastie v nešťastí

Aj oni v noci putovali, cez deň sa skrývali. Do niekoľkých dní však všetkých pochytali. Štátna moc do pátrania po desiatich mukloch nasadila obrovské sily: 957 mužov vyzbrojených ľahkými guľometmi, samopalmi, puškami a pištoľami.

Antona Tomíka pri naháňačke trafili do stehna. No prežil a ako sa neskôr ukázalo, útekom z Jáchymova sa v podstate zachránil.

Najvyšší súd v Prahe pridal Tomíkovi ďalších 30 mesiacov. Mal však šťastie v nešťastí, pretože už ho neposlali naspäť do Jáchymova, kde strávil tri roky, ale do väzenia v Leopoldove.

Nieže by to bolo v Leopoldove oveľa lepšie, no keď už nič iné, väzni tu aspoň neboli vystavení rádioaktivite. A možno aj vďaka tomu žije Anton Tomík dodnes. Z basy ho prepustili až v roku 1960, na podmienku. Návrat na pomyselnú slobodu bol bolestivý.

„Hneď prvú noc po prepustení som sa chcel ubytovať v hoteli v Piešťanoch. Povedal som, kto som a odkiaľ idem. Zrazu tam vtrhli ozbrojení muži, tak im hovorím, nebláznite, veď mňa len teraz prepustili na slobodu. Ukázalo sa, že ma z hotela nahlásili ako podozrivú osobu. Povedal som si, tak toto ma teda čaká, takáto sloboda.“

Ľudia od neho bočili, spolužiaci sa mu vyhýbali, vlastná sesternica sa tvárila, že ho nepozná. Vychudnutého a zbedačeného ho nespoznal ani vlastný otec.

Prácu si nakoniec našiel v Bratislave. Oženil sa so ženou, ktorá sa nebála budúcnosti s politickým väzňom. Žijú spolu už 55 rokov, majú deti aj vnúčatá. Tomíka úplne rehabilitovali až v 90. rokoch. Je jedným so zakladateľov Konfederácie politických väzňov na Slovensku.

https://www.aktuality.sk/clanok/567026/vykopal-tunel-a-utiekol-z-jachymova-polovalo-nanho-tisic-vojakov/

1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 Rating 3.67 (3 Votes)
Share
Přidat komentář