Ak máme využiť to, čo nás naučil, tak potom nesmieme podľahnúť strachu!
Je oveľa ľahšie brániť sa zlu, keď máte neustále na očiach človeka, ktorý to robí s takou ľahkosťou.
V lete pred dvoma rokmi sme mali na mojej záhrade na Trnávke, kam to mal Miro Kusý päť minút chôdze zo svojho domu, jednu z obvyklých debát v spoločnosti priateľov pri víne a jedle, ktorá trvala až do rána.
Miro mal vo zvyku ožívať až po polnoci, čo som využil na svitaní a spýtal sa ho, či si myslí, že po smrti bude jeho existencia v nejakej forme trvať. Miro odpovedal rozhodným záporom.
Už vychádzalo slnko, keď som sa ešte stále pokúšal nabúrať jeho istotu, ale bolo to márne. Miro si rád priznával omyly a hovoril o nich s nadhľadom intelektuála, ktorý si nerobil nárok byť majiteľom pravdy, ale v otázke smrti bol neoblomný. „Po nej nie je nič,“ vyhlásil rezolútne.
Nič by ma nepotešilo viac, ako keby som ho teraz, keď zomrel, mohol zoči-voči usvedčiť z omylu. Žiaľ, fyzika nepustí. Napriek tomu mu musím odporovať. Bytie sa prenáša priestorom a sídli prinajmenšom v tých, ktorí fyzicky žijú.
Neviem spočítať tých, ktorým Miro zasiahol – činom, slovom či písmom – do života natoľko, že sa stal súčasťou ich bytia.
V mojom živote patril k tým najdôležitejším už od mojich pätnástich rokov. Občas mi prišlo nefér, že som mal práve ja také šťastie. Je oveľa ľahšie brániť sa zlu, keď máte neustále na očiach človeka, ktorý to robí s takou ľahkosťou.
Vždy ma udivovalo, že som u Mira nikdy nevidel ani náznak strachu. V mori ustráchaných trčal ako skala, o ktorú sa rozbíjali všetky pokusy ho vydesiť.
Vtedy nadránom som mu položil ešte jednu otázku, ktorú sa môžete opýtať len tých najlepších priateľov: či sa bojí smrti. Aj na tú mi odpovedal lakonickým „nie“. V tejto veci som sa nepokúšal nabúrať jeho istotu, lebo som vedel, že hovorí pravdu.
Neviem spočítať tých, ktorým bude Miro veľmi, veľmi chýbať. Ale ak máme využiť to, čo nás naučil, tak potom nesmieme podľahnúť strachu, čo s nami bude, keď už nie je medzi nami. Nepáčilo by sa mu to.
Read more...