Pálčivý problém nezamestnanosti - Štyri krajiny v jednej - Dopravná chrbtica republiky - Vysoké dane a byrokracia - Právna istota - Veda a výskum - Základom je iniciatíva - Mapa Československej republiky s návrhmi J. A.
Baťu na zlepšenie dopravnej infraštruktúry. Červená farba vyznačuje navrhovanú diaľnicu, fialová železnicu a modrá plavebné kanály. Zdroj: reprodukcia z knihy J. A. Baťu Budujme stát pro 40 milionů lidí.
Známy prvorepublikový podnikateľ už v roku 1937 riešil výzvy, ktorým čelíme doteraz.
Posledný ostrov demokracie v strednej Európe, ale tiež národnostná otázka, bolestivo sa premietajúca do politiky. To všetko zíde človeku na um, keď sa spomenie medzivojnová ČSR. V roku 2018 si pripomíname sté výročie vzniku Československa a súčasne 80. výročie zániku prvej republiky v dôsledku Mníchovskej dohody. Mala ČSR šancu dopadnúť inak? Ešte v roku 1937, rok pred Mníchovom, prišiel známy obuvnícky podnikateľ Jan Antonín Baťa s pozoruhodným národohospodárskym programom, ktorý mohol prispieť k prekonaniu vnútorných konfliktov spoločného štátu a zmeniť dejiny. Keby len prišiel o čosi skôr.
Pálčivý problém nezamestnanosti
„Chcel som vedieť, prečo je u nás nezamestnanosť a čo by sa dalo zariadiť, aby nebola“, napísal Baťa. Mnohí mu odporúčali, aby sa ako správny „šuster“ radšej držal svojho kopyta. No smutná realita milióna krízových nezamestnaných a bezradnosť politikov ho motivovala k úvahám ako pomôcť celej krajine.
Zvlášť spomínal jeden zážitok zo stavby novej fabriky svojej firmy na Slovensku, kde miestni nezamestnaní boli natoľko zúfalí, že sa prišli najesť zvyškov z kantíny, ktorými sa kŕmili prasce. „Nebolo snáď človeka, ktorého som stretol, aby som s ním nehovoril o tejto jedinej veci – ako rozmnožiť zamestnanosť“, napísal Baťa.
Keď napokon s možným riešením prišiel za prezidentom Edvardom Benešom, ten mu odporučil, aby preň najskôr získal verejnú mienku. „Memorandum, ktoré mi dávate, je zaujímavé, ale zamestnanie z neho bude až vtedy, keď ho spozná a posúdi celá verejnosť“, odkázala Baťovi hlava štátu.
A tak vznikla kniha Budujme stát pro 40 000 000 lidí. Jan Antonín Baťa v nej navrhol riešiť problémy Československa prostredníctvom troch veľkých dopravných infraštruktúrnych projektov, ktoré mali byť sprevádzané jednak administratívnymi opatrenia na zlepšenie podmienok pre podnikanie a jednak politikami, zameranými na zvýšenie produkčnej schopnosti československej ekonomiky.
„Nielen, že Československo dokáže uživiť 15 240 000 terajších obyvateľov,“ napísal Baťa o štáte, ktorého súčasťou v tom čase boli tiež sudetskí Nemci a obyvatelia Podkarpatskej Rusi. „Československo je schopné uživiť 40 000 000 ľudí.“
Druhé, rozšírené vydanie Baťovej knižnej vízie vyšlo v roku 1938, doslova v predvečer Mníchova. Nedostalo už šancu na realizáciu. No časť problémov, ktoré identifikoval a chcel riešiť neúnavný obuvnícky prvorepublikový magnát, znejú pozoruhodne aktuálne aj po 80 rokoch.
Štyri krajiny v jednej
V kolektívnej pamäti Čechov a Slovákov sa bijú dve predstavy medzivojnovej ČSR. Na jednej strane lesk priemyselne úspešnej krajiny, na strane druhej sociálne problémy na spôsob prózy Čenkovej deti - literárneho diela Fraňa Kráľa z roku 1932.
Ktorá z týchto predstáv vystihuje realitu? V podstate obe!
Výrobky československého priemyslu mali skutočne v medzivojnovom období vo svete dobrý cveng. No republika zdedila po Rakúsko-Uhorsku veľké regionálne rozdiely.
Československo bolo rozvinuté veľmi nerovnomerne. Priemysel malo sústredený hlavne v českých krajinách, ktoré sa doťahovali na životnú úroveň západnej Európy. Slovensko zaostávalo a uchovávalo si agrárny ráz. Na Podkarpatskej Rusi to bolo ešte horšie.
Navyše, republiku v 30. rokoch ťažko zasiahla Veľká hospodárska kríza. Spamätávať sa z nej začala až v posledných rokoch svojej existencie.
Baťa v knihe Budujme stát pro 40 000 000 lidí diagnostikuje rozpoloženie Československa veľmi presne: „Krajiny, ktoré na mapách spája jednotná forma československého štátu, nie sú doposiaľ jednotným štátom v zmysle živého, teda dokonale spojeného celku.“
Inými slovami, republika netvorila ucelený organizmus dopravne, hospodársky ani sociálne. Z hľadiska stupňov rozvinutosti bolo Československo vlastne štyrmi krajinami v jednej.
„Sme stále ešte krajinou Českou, Moravskosliezskou, Slovenskou a Podkarpatoruskou“, napísal Baťa. „Pozrite sa na mapu týchto krajín. Vidíte, že sú všetky od seba oddelené horami, ktoré len tu a tam dokázala preraziť rieka alebo železnica.“
Československo zdedilo dopravnú sieť Rakúsko-Uhorska, čo znamenalo, že cesty i železnice boli často orientované severo-južne, na Viedeň a Budapešť. Prepojenie Slovenska a Podkarpatskej Rusi na Moravu a Čechy bolo nedostatočné aj preto, že uhorská vláda pred rokom 1918 nechcela infraštruktúrou podporovať hospodárske styky Čechov a Slovákov.
Nedostatočná západo-východná prepojenosť Československa spôsobovala, že suroviny mali často problém dostať sa za prijateľný peniaz z miesta ťažby k miestu, kde by ich priemyselne spracovali. Baťa napríklad upozorňuje, že na Podkarpatskej Rusi drevorubačom hnije drevo v skladoch, kým v Čechách nábytkárske fabriky stoja, lebo niet materiálu.
Nevyhovujúca dopravná infraštruktúra brzdila napredovanie východných častí štátu. Stroje, ktoré sa vyrábali v Čechách, si na Slovensko, či na Podkarpatskú Rus ťažko hľadali cestu, lebo ľuďom tam chýbal kapitál na ich zakúpenie.
Baťa si tiež všimol, že pre Československo je lacnejšia železničná doprava do troch najbližších námorných prístavov (Terst, Gdyňa, Hamburg), než vnútroštátna železničná doprava z jedného konca republiky na druhý. A tak sa z cudziny musia kvôli vysokým dopravným nákladom dovážať aj suroviny, ktoré by sa dali ťažiť na území ČSR.
Dopravná chrbtica republiky
V čase napísania Baťovej knihy trvalo 25 hodín, kým sa človek dostal železnicou alebo dobrým autom z Chebu v západných Čechách do Jasiny na Podkarpatskej Rusi. Len vzdušnou čiarou bola medzivojnová ČSR široká približne 900 kilometrov. Dopravné spojenie zo západu na východ meralo až 1400 kilometrov.
Jan Antonín Baťa považoval za jednu z najväčších výziev, že republike chýbala dopravná chrbtica. Tak jej ju navrhol.
Základom novej československej infraštruktúry sa mala stať cestná magistrála, ktorá by sa tiahla naprieč republikou po trase: Cheb, Mariánske Lázně, Plzeň, Příbram, Vlašim, Německý Brod, Žďár, Tišnov, Brno, Vyškov, Zlín, Žilina, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Poprad, Kapušany, Užhorod, Mukačevo, Chust a Slatinské Doly (dnes Solotvyno na hranici Zakarpatskej oblasti Ukrajiny a Rumunska).
Takáto diaľnica by merala 980 kilometrov a Československo by sa po nej dalo prejsť za 10 hodín. Trvanie jej výstavby Baťa odhaduje azda priveľmi optimisticky na 3 roky.
Mapa Československej republiky s návrhmi J. A. Baťu na zlepšenie dopravnej infraštruktúry. Červená farba vyznačuje navrhovanú diaľnicu, fialová železnicu a modrá plavebné kanály. Zdroj: reprodukcia z knihy J. A. Baťu Budujme stát pro 40 milionů lidí.
„Táto cesta prerazí izolačné hradby, ktoré oddeľujú Čechy od Moravy a Moravu od Slovenska, hradby, ktorými niekdajšie rakúsko-uhorské vlády úmyselne nikdy neviedli žiadne cesty“, píše Baťa. „V priebehu troch rokov môže náš štát touto magistrálou získať pevnú chrbticu, na ktorú budú všetky ostatné staré rakúsko-uhorské cesty, so svojím južno-severným smerom tvoriť rebrá.“
Cesta by sa budovala systémom „pracovných táborov“, v rámci pracovnej služby nezamestnaných. Išlo by o podobný systém verejných prác, aký využil v USA prezident F. D. Roosevelt v rámci svojho Nového údelu.
Náklady magistrály Baťa odhadol na 2 miliardy vtedajších korún, pričom financovanie by bolo rozložené na 50 rokov. Cesta mala byť vzpruhou pre československú ekonomiku. Len pozdĺž nej by po dobudovaní vzniklo odhadom 10-tisíc pracovných miest, spojených s jej obsluhou.
Zaujímavé je, že Baťova magistrála obchádza Prahu i Bratislavu. V podstate kopíruje vzdušnú čiaru medzi najvzdialenejšími miestami ČSR na západe a na východe, s prihliadnutím na reliéf krajiny.
Malo to aj svoju obrannú logiku. Diaľnica mala viesť vnútrozemím, ďaleko od pohraničných území, ktoré si nárokovali susedia.
Kvalitné dopravné spojenie s Rumunskom, s ktorým ČSR hraničila na Podkarpatskej Rusi, by posilnilo Malú dohodu. Baťa dokonca uvažoval o potiahnutí autostrády na rumunskom území až k Čiernemu moru.
No cestnou magistrálou to nemalo skončiť. Baťa tiež navrhol vybudovať zo západu na východ železničnú magistrálu. Celá ČSR by sa vďaka nej dala prejsť za 10-11 hodín. Juhozápad Slovenska a Bratislavu s Dunajom by zase so zvyškom štátu prepojil ambiciózny plavebný kanál.
„Uskutočnením týchto troch veľkých dopravných úloh dosiahneme to, aby sa vzájomné návštevy občanov z východných a západných častí republiky nemuseli obmedzovať na prípitky bratstva, ale aby po nich mohol nasledovať čulý hospodársky styk“, napísal Baťa.
Popri cestnej, železničnej a plavebnej magistrále rátal veľký československý podnikateľ na konci 30. rokov so skorým rozvojom komerčného letectva. Na túto formu dopravy nezanevrel ani napriek tomu, že jeho nevlastný brat Tomáš v roku 1932 zahynul pri leteckom nešťastí.
A tak neprekvapí, že Jan Antonín Baťa navrhoval taktiež rozvoj siete letísk na československom území. Pre jeho spôsob myslenia je však charakteristické ako to zdôvodňoval.
Baťa chápal, že prímorské národy ohromne profitujú zo svojho moreplavectva. No Československo bolo prírodou ukrátené, lebo morským pobrežím nedisponovalo.
„Po prvýkrát v dejinách ľudstva sa nám dostáva náhradou za more príležitosť rozbehnúť sa do oceánu, ktorý je najväčší a najširší a je prístupný z každého miesta na zemi,“ písal Baťa. „Je to vzduch. Malá krajina sa môže stať veľkou svojím vzduchoplavectvom.“
Vysoké dane a byrokracia
Keď súčasní publicisti píšu o knihe Budujme stát pro 40 000 000 lidí, väčšinou sa sústreďujú na trojicu veľkých Baťových infraštruktúrnych projektov. Občas niečo dodajú o ich megalomanstve.
No možno ešte dôležitejšia časť tejto knihy sa týkala návrhov na zlepšenie československého podnikateľského prostredia. Prvá ČSR je niekedy vykresľovaná ako eldorádo nespútaného ekonomického liberalizmu. Avšak Jan Antonín Baťa načrtáva trochu iný obrázok.
„Československá republika sa dostala v posledných rokoch medzi krajiny, ktoré majú najväčšie daňové zaťaženie na svete“, píše vo svojej knihe. „Najmä ťaživosť daní zaviňuje našu vysokú a trvalú nezamestnanosť. Ona zmenšuje počet podnikateľov, lebo pod daňovým tlakom nemôžu podnikať, a ona zdražuje výrobné náklady a znemožňuje rozvoj nášho exportu.“
Podľa Baťu dane stúpajú kvôli rastúcim nákladom na verejnú správu, klesajúcim výnosom štátnych podnikov, a tiež kvôli zákonom, ktoré posilňujú vplyv štátu v hospodárstve. Začarovaný kruh, do ktorého sa dostala československá ekonomika v druhej polovici 30. rokov, opisuje nasledovne:
„Každý nový štátny podnik a úloha znamená novú stratu. Každá nová strata znamená nové štátne výdavky a nové dane, vymáhané na podnikateľoch a na obyvateľstve. Každé nové dane zhoršujú podmienky pre výrobu, predaj, export i mzdy. Výroba sa zdražuje, ceny sa zvyšujú, podnikateľský výnos mizne. Mzdy sú vystavené tlaku a klesajú. Export má drahé ceny. Preto u nás súkromná podnikavosť klesá a počet ľudí, hľadajúcich námezdnú prácu, sa silno zväčšuje. Čím menej vynáša súkromné podnikanie, tým ho štát viac zdaňuje, aby si udržal pôvodný daňový výnos.“
Právna istota
Ekonomicky mala ČSR tiež problémy s kartelizáciou a monopolizáciou v dôsledku zvyšovania prekážok pre vstup do jednotlivých odvetví. Zo sanácie problémových bánk z verejných prostriedkov sa stal systém. Politika a stranícke záujmy negatívne zasahovali do niektorých odvetví.
Baťa preto predkladá sériu návrhov na odbremenenie súkromného podnikania tak, aby perspektívni podnikatelia boli motivovaní rozbiehať firmy a zamestnávať ľudí:
„Jeden z nemnohých železných zákonov hospodárskych, ktoré platia za všetkých dôb a vo všetkých sociálnych politických poriadkoch, ukazuje, že v krajine, kde sa investuje, stúpajú mzdy, dopyt po pracovnej sile, životný optimizmus, dôvera v budúcnosť, a sociálny zmier. V krajine, kde investície ustali, sa deje pravý opak. A jedinou silou, ktorá rozvíja investície, je právna istota.“
Kapitola o právnej istote je síce posledná, no podľa Baťu ide o základnú zložku budovania štátu: „Kto má deravú strechu, postaví si novú len vtedy, keď má istotu, že zostane jeho strechou za rok, za dvadsať rokov, stále.“
Právna istota sa podľa Baťu nevyčerpáva len efektívne fungujúcim a nepodplatiteľným súdnictvom, či ústavnou garanciou majetkových práv, ale tiež prezieravou prípravou zákonov: „Čím viac zákonov, tým menej právneho poriadku a istoty. Čím väčšia rýchlosť vo výrobe zákonov, tým kratšie je ich trvanie a tým väčší chaos.“
Veda a výskum
Obuvnícky magnát vo svojich úvahách neobišiel ani oblasť vedy, výskumu a školstva. Z dnešného pohľadu znie zaujímavo, že už Baťa sa sťažoval na nesúlad medzi potrebami trhu práce a tým, čo produkujú školy: „Z prehľadu o školstve v republike, z vývoja povolaní nášho ľudu a z vývoja svetového obchodu dospievam k názoru, že medzi školstvom a druhom prevládajúcich povolaní nie je uvedomelej súvislosti.“
Riešením má byť spojenie teoretickej výučby s praktickou činnosťou priamo vo firmách. Teda to, čo dnes nazývame duálne vzdelávanie. Veľmi súčasne znie aj ďalšia jeho téma:
„Kde vziať peniaze a ako čeliť nezamestnanosti do budúcnosti? To sú dve hlavné otázky, na ktoré existuje len jedna odpoveď! Vybudujme výskumníctvo!“
V dobe, keď už sa schyľovalo k druhej svetovej vojne, používa Baťa priam vojenské prirovnanie. Veda a výskum sú pre hospodárstvo rovnako dôležité ako predné hliadky pre operujúcu armádu. Krajina, ktorá ich nemá, je odsunutá na okraj konkurentmi, u ktorých fungujú.
„Prakticky fungujúce výskumníctvo získava peniaze zo vzduchu, zo špiny a kalov, z odpadkov všetkého druhu,“ vysvetľuje Baťa. „Okrem toho tiež z vody a vodného spádu a najviac pravdaže z nerastného bohatstva nášho štátu. Nad nami, okolo nás a pod nami je toľko peňazí a toľko práce, koľko si jej budeme priať. Ide len o to, do akej miery toto svoje prianie vyjadríme organizáciou výskumníctva.“
Základom je iniciatíva
Baťa videl priestor pre dobre fungujúci verejný sektor, no základným hýbateľom hospodárstva pre neho zostala podnikateľská iniciatíva. V jej nedostatku videl zdroj mnohých problémov vtedajšieho Československa, kým v jej stimulovaní zase riešenie početných ekonomických i sociálnych výziev.
„Obchodná politika silného demokratického štátu musí byť dynamická, pretože sám princíp demokracie je dynamický“, napísal Baťa. „Len tak odolá demokracia súťaži totalitných režimov, keď proti dynamickej vôli jedného diktátora uvoľní iniciatívu a vôľu státisícov svojich občanov.“
Kniha Budujme stát pro 40 000 000 lidí je plná zrniek baťovskej národohospodárskej múdrosti. Číta sa ako sci-fi z oblasti alternatívnych dejín. Ukazuje, čo by mohlo byť, keby neprišiel Mníchov, druhá svetová vojna, fašizmus a komunizmus. Pritom Baťove úvahy, hoci sú nesmierne odvážne a ctižiadostivé, pôsobia prepracovane a nie nedostižne.
Nenapraviteľný praktik Baťa nestráca čas jalovými politickými úvahami nad odstredivými tendenciami slovenských autonomistov, Maďarov, či sudetských Nemcov. Jeho infraštruktúrne projekty sú praktickým riešením ako Československo viac prepojiť, aby fungovalo ako kompaktnejší hospodársky priestor.
Vlastne je škoda, že sa tento národohospodársky program objavil až tak neskoro. Keby s ním Baťa prišiel o päť rokov skôr a začal sa realizovať, veľa vecí mohlo v 20. storočí pre Čechov a Slovákov dopadnúť inak.
* * *
Do Postoja prešiel z týždenníka Týždeň, kde pôsobil ako ekonomický redaktor a zo spravodajského portálu Aktuality.sk, kde pôsobil ako komentátor. Vyštudoval Právnickú fakultu UK v Bratislave. Je ženatý, má jedno dieťa a žije v Pezinku. Zaujímajú ho nezamýšľané dôsledky účelových ľudských konaní.
https://www.postoj.sk/34696/ako-chcel-bata-posunut-ceskoslovensko-na-spicku
* * *
Budujme Slovensko pre osemnásť miliónov občanov
…Avšak pred tým, než sa začneme uchádzať o ľudí z Ukrajiny, Balkánu alebo západnej Európy, mali by sme sa pokúsiť zatraktívniť Slovensko pre našich vlastných ľudí, ktorí odišli do cudziny alebo odchod z ekonomických príčin zvažujú. Pre súčasné Slovensko musí platiť to, čo už požadoval Baťa v 30. rokoch pre vtedajšie Československo: Nech sa staneme krajinou ekonomických príležitostí, kde sa pracovať i podnikať oplatí a iniciatíva i vynaliezavosť sa cenia.
* * *
P.S.
Dvě školy na Slovensku byly pojmenovány po Janu Antonínu Baťovi. Jedna se nachází v Partyzánském, druhá ve Svitu. Kolik škol v České republice nese jméno Jana Antonína Bati…?
J.Š.25.7.2018
* * *
Read more...